14.7 C
Bratislava
sobota, 24. septembra 2022

Ján Ťapák: Sveťo Stračina bol iniciátor, aby som šiel na ŠUPku a začal som sa venovať sochám

Najčítanejšie

Narodil sa 27. decembra 1962 v Bratislave, po zakončení štúdií na Strednej umeleckej priemyslovke v Bratislave v odbore rezbárstvo, u prof. Ludwika Korkoša a prof. Jána Šicka, pokračoval v štúdiách u prof. Ladislava Snopka a prof. Jána Kulicha v ateliéri figurálneho a reliéfneho sochárstva na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

Naplno sa začal venovať tvorbe sôch z bronzu v roku 2004, kedy získal štipendium z nadácie amerického maliara Jacksona Pollocka. Medzi jeho asi najvýznamnejšie diela patrí socha „Slovensko, srdce Európy,“ ktorú vytvoril pre OSN v Nairobi, hlavnom meste Kene, alebo päťmetrová bronzová socha „Knieža Laborec“  v slovenskej dedinke Habura.

Výtvarne dotvoril napríklad aj také hotely, ako sú hotel Marrol’s, hotel Crowne Plaza, Tulip House Boutique v Bratislave, alebo Grand Hotel Kempinski vo Vysokých Tatrách, či hotel Double Tree by Hilton v Košiciach.

Pre folklórny umelecký súbor Lúčnica vytvoril scény k programom Karpaty, Slovenský triptych, Mladosť a krása. V roku 2019 sa stal laureátom ceny Krištáľové krídlo v kategórii Výtvarné umenie. Novomestský Večerník sa zhováral s akademickým sochárom Jánom Ťapákom.

Ján Ťapák, Barakuda, 2008, bronz

Ako ste sa dostali k umeniu, podporoval Vás v tom aj otec, režisér Martin Ťapák? Našli ste premostenie vašich umeleckých svetov?

Hlavný dôvod prečo som začal robiť umenie bol môj otec, lebo on ma vodieval so sebou za jeho známymi, to boli aj výtvarníci, ale hlavne hudobný skladateľ Svetozár Stračina, ktorý mal vo svojom byte neskutočnú zbierku umenia, aj moderného ale i insitného, a ja som sa vlastne do tých čarovných insitných sošiek tak nejako zadíval a potom som pokračoval u rezbára a hudobníka Vila Meška, v jeho malom ateliériku, takže tam začalo také to moje strúhanie sošiek do dreva.

A vlastne Sveťo Stračina bol potom iniciátor, aby som šiel na ŠUPku, tam sa to preklenulo a začal som sa venovať vážnejšie socharine a štúdiu sochárstva.

Umelecké prepojenie mňa a otca, sa samozrejme tak myšlienkovo aj rozchádza a potom zas spája. Takže ja som si dával pozor, aby som nebol v nejakej kópii, alebo umeleckom tieni, ani by to nebolo dobré, lebo ja som chcel byť vždy originál, ale dá sa povedať, že veľa vecí si teraz po dlhých rokoch uvedomujem, že sú v podstate podobne myslené, podobne uvažované a pretvorené do umenia, ako myslel trebárs on, tak myslím aj ja.

Ján Ťapák, Roto querencia, 2018, bronz

Prečo vás uchvátil bronz? Čo znázorňujete vo vašej umeleckej tvorbe najčastejšie a prečo?

Čo sa týka bronzu, ja som sa k nemu dostal tak nejako postupne. Vyšiel som z VŠVU ako sochár a tam vtedy som začal aj uvažovať o tom, aký materiál je v podstate prípustný, aj cenovo, aj spracovaním.

Keďže som na ŠUPke vyštudoval drevorezbu, tak som sa po škole pustil do drevených sôch, ktoré som potom neskôr kombinoval s inými materiálmi. Tam jednoducho som urobil maximum čo som v tom dreve dokázal a potom som prešiel vlastne na bronz.

Pomohla tomu aj zhoda náhod, keďže som dostal štipendium maliara Jacksona Pollocka, z jeho nadácie z Ameriky, a tie peniaze mi pomohli, aby som mohol nakúpiť materiál, zváračky a tak ďalej, takže tam sa to celé spustilo. No a ten bronz mi tak nejako učaroval, používam, vyjadrujem sa v ňom dodnes.

Ktorú sochu máte najradšej?

S tými sochami je to veľmi ťažko dávať niektorú do popredia, lebo ono sú to vždy také vlny, a vždy ten nový začiatok má nový impulz, v podstate tak nanovo ma nadchne, takže ani sa nedá povedať, ktorú sochu by som tak nejako vyzdvihol, pretože myslím si, že oni sú rovnocenné.

Ale ak chcete nejaký okruh sôch, venoval som sa zopár rokov bronzovým sochám zváraným, to boli Samuraji, potom mám sériu, ktorá ma veľmi potešila, sériu včelárov a o včelárstve, takže vždy ma nejaký okruh nadchne a veľmi sa z neho teším.

Ján Ťapák, Ronin, 2010, bronz
Ján Ťapák, Včelár, 2017, bronz

 

Ján Ťapák, Infinity lady, 2014, bronz

Ktorá bola vaša prvá socha z bronzu?

To ste ma trošku zaskočili, spomínam si, ktorý bol asi prvý, tuším samuraj Sakuma. To bol prvý zváraný samuraj, teda taký pokus, a potom sa to vlastne tak nejako spustilo v tom bronze.

To ste mali aj samostatnú výstavu…

Áno to bolo v Klariskách. Tam bolo 21 samurajov. Bola to moja najväčšia monotematická výstava.

Boli ste žiakom profesora Ladislava Snopka a profesora Jána Kulicha v ateliéri figurálneho a reliéfneho sochárstva na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave… Čím vás najviac ovplyvnili?

K profesorovi Snopkovi som chodil na základ, to boli prvé dva ročníky a potom k prof. Kulichovi na ďalšie štyri, každopádne, bolo to spoznávanie štúdia klasickej sochariny, spoznávanie materiálu, spoznávanie figúry a kompozície.

Študovali sme anatómiu, veľmi veľa sme kreslili, mali sme aj večerný akt. To bolo kreslenie podľa živého modelu, takže tam sa človek, keď si to takto spätne uvedomím, veľmi veľmi dobre výtvarne vyzbrojil.

Doteraz sa dá povedať že z toho ťažím, pretože jednoducho viem sa postaviť k portrétu, viem sa postaviť k reliéfu, a viem sa postaviť, na základe toho poznania a študovania, k vlastnej tvorbe aj nie k realistickej. Lebo ja niekedy mám realistické prvky v soche, ale niekedy sú vyslovene abstraktné.

Ján Ťapák, Homo Parallelus, 2018, bronz

Vyjadrujete sa abstraktne v maľbe a obrazoch. Čo vás k tomu viedlo?

Základ pre socharinu je kresba. Tá kresba je moment plošnej disciplíny a potom už je len kúsok, keď sa človek chce vyjadriť výtvarným spôsobom vo farbe, alebo v rôznych farebných odtieňoch.

Lebo, myslím si, že ja aj tú maľbu ponímam sochársky, ja tam používam rôzne štruktúry, najprv sú to nízke reliéfy a potom do toho spracúvam farby.

Ale u mňa je maľba a kresba taká potreba sa trošku odventilovať, oddýchnuť si a jednoducho si vyskúšať niečo, čo človeka tak trošičku odhodí od tej sochariny, aby som sa potom k nej s veľkou chuťou vrátil.

Ján Ťapák, obraz (zdroj: archív J.Ť.)

V bratislavskej mestskej časti Nové Mesto v kultúrnom centre na Vajnorskej 21, v Galérii V21, máte aktuálne výstavu malieb a sôch „Dobrá misia“, ktorá potrvá od 8. do 31. marca. Aká je hlavná téma vašej výstavy?

Vystavené tam budú aj staršie aj úplne nové veci z rokov 2022 aj 2021. Moja výstava má názov „Dobrá misia“, myslím si, že dnes je to absolútne na mieste a absolútne aktuálne.

Minulý rok som mal výstavu s tým istým názvom v galérii Múr v Prešove. A dobrá misia jednoducho znamená, že niekto niečo zoberie – a môže to byť aj materiálneho charakteru, hoci ja mám na mysli, že je to skôr duchovného a myšlienkového charakteru a prinesie to niekde, kde to toho dotyčného alebo dotyčných obohatí, či už dobrou vôľou a nejakou dobrou myšlienkou, alebo niečím, čo ich poučí. Niečo, čo nás spolu potom urobí lepšími ľuďmi, lepšou spoločnosťou.

Aký mala vplyv na vašu umeleckú tvorbu pandémia Covidu?

Samozrejme výstavy boli poredšie, resp. vôbec. Až teda na tú v Prešove, ktorú som spomínal. S tým, že človek niesol v podvedomí vzadu kdesi takú nejakú nervozitu, že teda ako to bude? Ako to dopadne? Čo to vlastne je? Lebo však bola to úplne nová vec. To zlé bolo zase nejako prekryté tým dobrým, že som omnoho viac a intenzívnejšie na plné obrátky robil v ateliéri.

Vzniklo nejaké dielo na tému Covidu, alebo tomu ste sa radšej vyhli, bolo by to príliš negatívne?

Nevyhol som sa tomu, aj keď už človek sleduje a každý druhý hovorí, „ježiš“ to je smiešne, to budeš robiť sochu na Covid? Ale ono to v podstate vzniklo veľmi spontánne.

Ja som sa tomu aj chcel nejako vyhnúť… Lebo nemám rád také tie diela s aktualizačným momentom, ktoré sú potom strašne popisné. Ale možno som z toho trochu elegantne vykľučkoval, lebo som urobil jednu sošku, ktorá sa volá „Veľkonočná“ a vtedy pandémia najviac zúrila.

Dielo znázorňuje akúsi planétu, ktorá bola obsypaná takými maličkými ukrižovanými Ježišmi a tvorilo to úplnou náhodou ten covidový vírus, akurát že z ukrižovaných Ježišov. Mám to odliate, ale nemám to ešte skompletizované a pozvárané, na aktuálnej výstave preto táto socha nebude.

Dielo pod názvom „Veľkonočná“ je zatiaľ vymodelované zo včelieho vosku (zdroj: archív J.Ť.)

Aký máte vzťah k mestskej časti Nové Mesto?

Nové Mesto je v podstate aj moje detstvo, začali sme žiť na jednotke (pozn.: BA 1) na Moyzesovej, potom sme sa presťahovali na Kramáre, otcove filmové ateliéry, jeho zamestnanie boli na Kolibe, ja dodnes brázdim bežecky aj chôdzou pešo vychádzky na Železnú studničku, Kolibu, Televíznu vežu, proste to všetko mám pobehané, je to veľmi veľmi silno zapísané u mňa aj v hlave, aj v srdci – Nové Mesto.

Takže to som veľmi rád, že sa to teraz takto akurát zhodou okolností podarilo (mám výstavu v galérii V21 v Novom Meste), a ten dátum bol akosi zoslaný, lebo ja mám výstavu 8.3., náš syn Jakub Zitron Ťapák tam má hneď po mne o 19tej večer vystúpenie, ako hosť v Ladies Comedy, komediálnej show Didiany a Lujzy, on je stand-up komik.  Moja mamina by mala narodeniny v ten deň, a je to vlastne aj deň žien, takže štyri také nosiče – symbolicky silný dátum.

Už ste naznačili, že rád športujete. Aký máte koníček, okrem umenia?

Ja som po „tvrdej“ robote v ateliéri vlastne vždy pripravený na ten beh alebo hokej, ktorý hrávame taká partička. Takže ja som veľmi v pohybe a veľmi aktívny človek, ale z takého nie prinútenia, ale nadšenia, lebo ma to strašne baví a tieto veci ma vyslovene tak nejako očisťujú, že sa trošíčku odbremením od roboty a od myslenia. Takže toto sú, keď môžem, moje hobby aktivity.

Ďakujem za rozhovor.

Marián Luhahttp://www.racianskyvecernik.sk
Som šéfredaktorom portálov Bratislavský Večerník, Račiansky Večerník a Novomestský Večerník. Študoval som na masmediálnych fakultách na univerzitách na Slovensku a v Českej republike. V minulosti som pôsobil vo viacerých printových a elektronických médiách. V súčasnosti okrem portálov Bratislavskyvecernik.sk a Racianskyvecernik.sk vediem aj portály Mediahub.sk a Retazce.sk a schránkové noviny Račiansky Večerník a Novomestský Večerník. Žijem v bratislavskej mestskej časti Rača. Pracujem ako dobrovoľník a pomáham Račanom. 👍🍀😉 Svoje tipy na články mi môžete zasielať na e-mail: marian@luha.sk, alebo telefonicky, sms na 0950 355 504. Články o Rači nájdete > TU

Ďalšie články

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Aktuálne